Okno počítača na mňa zakričalo: Zuzana Lajdová zomrela! 15. mája 2013! Mala 40! Ako to?!? Preto mi po Veľkej Noci neodpovedala na email...
„Píš, píš, píš. Máš čo povedať. Máš v sebe veľkú hĺbku." Jej slová vo mne rezonujú, keď ma premkne neistota. Ešte teraz cítim v rukách kladivo, ktorým som na úvodnom kurze z celej sily rozbíjala svoj strach. S rozžiarenými očami a sústredeným pohľadom počúvala naše texty. Radila, čo vylepšiť a z hĺbky srdca povzbudzovala.
Keď sme na jej Klube Tvorca pretvárali rozprávky, vybrala som si 13. sudičku zo Šípkovej Ruženky. Prečítala som ju a Zuzkine zimomriavky boli pre mňa najkrajším ocenením. Vtedy som netušila, ako sa dotýka druhého brehu...
V marci pred jej odchodom sme mali príležitosť stretnúť sa, aby sme sa objali. Hovorila o vypadaných vlasoch, parochni a ja som ju obdivovala, ako chorobu dobre zvláda. Bola krásna.
Milá Zuzka,
keď som pred stretnutím s Tebou mala pochybnosti o svojom písaní, teraz viem, že mám pokračovať. Ranné stránky, o ktorých som sa dozvedela prvýkrát od Teba, sú pre mňa ako prameň čistej vody. Sprevádzajú ma takmer denne. Vzdávam Ti poctu a ďakujem za tie cenné hodiny, ktoré sme spolu prežili.
Ako si aj Ty hovorievala,
s láskou,
Anka
P.S. Teraz, keď píšeš svoju knihu tam hore, verím, že sa raz stretneme a vypýtam si Tvoj autogram...